Oto Baltazár Petzval (* 6. január 1809, Spišská Belá – † 28. august 1883, Budapešť, Maďarsko) bol matematik. 

Mladší brat J. M. Petzvala, študoval v Kežmarku, na gymnáziu v Levoči, filozofické ročníky na kráľovskej akadémii v Košiciach a napokon od r. 1828 na peštianskom Institutum geometricum, kde získal inžiniersky titul a kde sa stal prv korepetítorom, neskôr suplujúcim profesorom na katedre praktickej geometrie (1833). V r. 1839 získal doktorát na peštianskej univerzite a zároveň sa tam stal riadnym profesorom vyššej matematiky, prednášal však aj pre poslucháčov Institutum geometricum. Revolučné roky 1848/49 a následná éra absolutizmu síce zasiahli do života univerzity ako aj jej inžinierskeho ústavu v podobe personálnych i organizačných zmien, on však v rôznych funkciách zostal prednášať až do svojho odchodu na dôchodok v r. 1883, od r. 1857 už len v rámci filozofickej fakulty. Sporadicky prednášal aj mechaniku a predmety technického zamerania, istý čas dokonca astronómiu. V dvoch funkčných obdobiach (1843– 1846, 1860– 1863) zastával funkciu dekana filozofickej fakulty. V r. 1858 bol zvolený za člena Uhorskej akadémie vied. Samostatné matematické výsledky nemal, napísal však niekoľko kvalitných stredoškolských aj vysokoškolských učebníc matematiky, ktoré odrážali náročnejšie požiadavky nastupujúcej priemyselnej revolúcie v Uhorsku. V svojej učebnici pre vyššie gymnáziá a reálky (1856), ktorá získala cenu akadémie, sa v uhorských pomeroch priekopnícky dotkol aj pojmu funkcie a venoval sa i základom počtu pravdepodobnosti. Jeho učebnica vyššej matematiky (1867– 1868) patrila k prvým učebniciam diferenciálneho a integrálneho počtu napísaným v maďarčine. Bol autorom učebnice astronómie a z poverenia akadémie napísal aj dvojzväzkovú príručku technickej mechaniky. Venoval sa tiež konštrukčným výpočtom parných strojov, najviac sa však zaslúžil svojou dlhoročnou pedagogickou činnosťou, výchovou viacerých generácií stredoškolských profesorov aj inžinierov–technikov.

Samuel Weber

– evanjelický kňaz, historik

(*26. 3. 1835 Poprad – †18. 5. 1908 Spišská Belá).

Otec Ján Samuel Weber, garbiar a dlhoročný richtár mesta Poprad, matka Jana, rod. Hirthová, z troch bratov sú známi Rudolf, Pavol a mal aj tri sestry. S manželkou Máriou, rod. Steinerovou dcérou farára Samuela Steinera, profesora prírodných vied a filozofie, sa zosobášili 26. novembra 1863. Mali šesť detí (dvaja synovia a štyri dcéry), z ktorých bol prvorodeným Samuel Konštantín, ktorý sa dal na vojenskú dráhu, druhý syn zomrel pri pôrode. Známe sú mená dcér Marty a Alice.

Základnú školu navštevoval v Poprade, od 1844 študoval na evanjelickom lýceu v Kežmarku, 1854 maturoval na katolíckom kráľovskom gymnáziu v Levoči, 1854 – 1856 študoval teológiu v Prešove. Po skončení štúdia bol dva roky vychovávateľom v rodine Albína Čákiho v Spišskej Novej Vsi. V rokoch 1859 – 1860 teológiu a filozofiu v Jene. V rokoch 1860 – 1860 bol kaplánom v Spišskej Belej, potom krátko pôsobil ako farár nemeckého cirkevného zboru v Banskej Štiavnici, od roku 1861 sa vrátil do Spišskej Belej.
Mal významné postavenie medzi evanjelickými duchovnými – stal sa konzistoriálnym radcom, konseniorom (1896) a v roku 1901 seniorom Spišského seniorátu. Zvolený bol za predsedu Spišského spolku evanjelických farárov. Patril k vedúcim predstaviteľom Uhorského protestantského spolku a Uhorského evanjelického literárneho spolku. Bol dobrým kazateľom a niekoľko jeho kázní vyšlo aj tlačou. Pripravil učebnice náboženstva pre cirkevné školy. Bol aj predsedom Spišského evanjelického farárskeho spolku.
Mimoriadne činorodý bol i vo verejnom a spoločenskom živote na Spiši. Patril medzi členov Municipiálneho výboru Spišskej župy, mestského zastupiteľstva v Spišskej Belej, od roku 1873 zakladajúcim členom Uhorského karpatského spolku (v rokoch 1883 – 1890 podpredsedom), Uhorskej historickej spoločnosti, Spišského dejepisného spolku (člen výboru od jeho vzniku v roku 1883 až do roku 1908), Spolku spišských učiteľov, od 1883 vedúcim botanického oddelenia Karpatského múzea v Poprade. V Spišskej Belej s pričinil o založenie viacerých spolkov. Od roku bol spoluzakladateľom hospodárskeho kasína (od roku 1875), ktorého bol predsedom a vyvíjal bohatú organizátorskú a prednáškovú činnosť. Založil ženský a mládežnícky spolok, Beliansky spevokol, podieľal sa na vzniku dobrovoľného hasičského spolku, ktorého bol predsedom a Belianskeho svojpomocného spolku. Vďaka nemu vznikla aj tabaková továreň. Stal sa veľkým propagátorom turistiky v Tatrách.
Popri pastoračnej činnosti a náboženskej spisbe sa zaoberal históriou spišských miest, kultúrou a spôsobom života miestnych obyvateľov, výskumom života a diela významných osobností Spiša. Sústreďoval pramene k dejinám Tatier, venoval sa štúdiu názvoslovia tatranských štítov a osád. Zaujímal sa o botaniku, najmä liečivé rastliny  a tatranskú prírodu. Od 70 rokov prispieval do Zipser Bote, Szepesi hirnök, Szepesi Lapok, Karpathen Post, Kaschauer Zeitung, Ethnographia. Vážnejšie práce mu vychádzali v ročenkách spišského dejepisného spolku i ako samostatné práce. Významné boli jeho monografie Spišskej Belej (Geschichte der Stadt Béla)(1892), Podolínca (Podolin város törtenete) (1893), Ľubice (Geschichte der Stadt Leibitz) (1896), o dejinách Spiša (Zipser Geschichts- und Zeitbilder) (1880) a o evanjelickej cirkvi v Spišskej Belej (Monografie der evangelischen Gemeinde A. C. Béla)(1885).
V Budapešti vyšla v roku 1892 jeho monografia o Kežmarčanovi Jurajovi Buchholtzovi ml. (Id Buchholtz Györgey és kora 1643 – 1724) a v čase miléniových osláv o Gregorovi Horváth – Stansithovi a jeho rodine (Grádeczi Stansith Horváth Gergely és családja). Záujem o biografie Spišiakov vyvrcholil v diele Ehrenhalle verdienstvoller Zipser des XIX. Jahrhunderts, v ktorej predstavil 141 osobností z rôznych oblastí života na Spiši. Spišský dejepisný spolok mu v roku 1908 vydal ako XI. ročník spolkovej ročenky jeho dodatky k Wagnerovmu diplomatáru Spiša (Supplementum III. Analectorum terrae Scepusiensis). Tu uverejnil 123 rôznych dokumentov k dejinám Spiša. Na znak všeobcne veľkej úcty bol vyznamený Rádom Františka Jozefa 3 triedy v roku 1907. V roku 1936 mu v Spišskej Belej odhalili pamätnú tabuľu.

V roku 1837 bol menovaný riadnym profesorom vyššej matematiky. Od roku 1837, kedy bol pozvaný na Viedenskú univerzitu, tam 40 rokov prednášal matematiku. Vynikal v riešení algebraických a diferenciálnych rovníc, bol mimoriadne zručný brusič skla a jemnomechanik. Venoval sa akustike a to kmitaniu strún, diferenciálnym rovniciam kmitania strún, matematickej teórii hudobnýchnástrojov, ďalej balistike, analytickej mechanike, vypracoval projekty plavebného kanálu okolo Pešti. Osobitnú pozornosť venoval optike, kde sú najvýznamnejšie jeho výpočty fotografických objektívov. V roku 1840 dokončil návrhy dvoch objektívov – portrétového a krajinkárskeho (tzv. ortoskopu). Petzvalov vynález objektívov má mimoriadny svetový význam. Objektív, ktorý skonštruoval vďaka presným výpočtom v roku 1840, umožnil 16-násobne vyššiu priepustnosť svetla. To v praxi znamenalo, že samotná expozícia fotografickej platne trvala menej ako minútu (predtým 5 až 30 minút, v závislosti od počasia – resp. svetelných podmienok, počas ktorých sa fotografovaný objekt nesmel pohnúť). Preto je Petzval pokladaný za zakladateľa modernej fotografie. Ďalej navrhol konštrukcie osvetľovacích a premietacích prístrojov, dvojoký ďalekohľad, zrkadlovú Petzvalovu lampu, kde je maximálne možné využitie svetelnej energie (prenosný reflektor s priemerom 1,3m na osvetľovanie predmetov až do vzdialenosti 2,7 kilometra), zdokonalil mikroskop. Petzvalovým prínosom bol predovšetkým matematický výpočet korekcie optických sústav.

Najvýznamnejšie práce
Integrácia lineárnych diferenciálnych rovníc s konštantným alebo premenlivým koeficientom.                  10 rokov po smrti J. Petzvala sa našli časti rukopisov:Teória systémov tónových osnov,Teória oporných čiar, Petzvalove sedemmiestne logaritmy.Jozef Petzval dostal množstvo pôct a vyznamenaní. Od roku 1846 bol dopisujúcim členom a od 1849 riadnym členom viedenskej akadémie vied. Bol vyznamenaný i radom Františka Jozefa. Jednota českých matematikov ho roku 1881 zvolila za čestného člena. V roku 1957 bola v Maďarsku založená pamätná Cena Jozefa Petzvala – ocenenie pokrokov dosiahnutých na poli optiky, akustiky, filmovej a videotechnológie, jemnej mechaniky, fotochémie a divadelnej technológie. Okrem toho existuje aj Medaila Jozefa Petzvala.

MUDr. Michal Greisiger (* 25. december 1851, Stráne pod Tatrami, Slovensko – † 10. september 1912, Spišská Belá, Slovensko) bol slovenský prírodovedec, lekár, amatérsky entomológ – lepidopterológ a koleopterológ a ornitológ, ktorý má význam hlavne ako výskumník hmyzu a prírodných pomerov v svojom okolí.

MUDr. Michal Greisiger sa narodil v Stráňach pod Tatrami, v okrese Poprad – v početnej rodine roľníka Michala a Márie, rodenej Faixovej. Základnú školu skončil vo svojom rodisku, potom študoval na gymnáziu v Kežmarku, kde maturoval roku 1872. Po maturite sa zapísal na Viedenskú univerzitu. S veľkým záujmom študoval prírodné vedy a využíval všetky možnosti ako sa v nich zdokonaliť. Neskôr sa zapísal na lekársku fakultu v Budapešti, kde 8. decembra 1877 promoval. Po promócii sa usadil ako praktický lekár v Spišskej Belej, kde sa aj oženil a mal 4 dcéry. Pôsobil tu ako súkromný, mestský a závodný lekár tabakovej továrne v Spišskej Belej.

Počas svojho pôsobenia sa zameral hlavne na vlastivedný výskum, prevažne okolitej zaujímavej vysokohorskej tatranskej prírody. Zaoberal sa i botanikou, faunistikou archeológiou, paleontológiou a kultúrnou históriou Spiša. Zaoberal sa i ornitológiou, pričom sa venoval hlavne štúdiu sťahovavého vtáctva. Popri práci mestského lekára sa Michal Greisiger venoval skúmaniu flóry a fauny Spiša a archeologickým výskumom v regióne. Počas svojho života sa stal jedným zo zakladajúcich členov Uhorského karpatského spolku, kde bol i jeho funkcionárom. Od roku 1881 bol tiež členom Rakúsko – uhorského ornitologického spolku.

Pre našu, slovenskú entomológiu majú význam hlavne jeho práce, ktoré sa zaoberajú entomofaunou tatranského regiónu.

MUDr. Michal Greisiger zomrel v roku 1912 v Spišskej Belej v okrese Poprad, vo veku 61 rokov.

Jeho zbierku hmyzu odkúpilo kežmarské gymnázium a v súčasnosti je uložená v Kežmarskom mestskom múzeu.

VOJTAS, Jozef (1906 – 1977) Spišský historik, katolícky kňaz, syn hájnika z Bielovodskej doliny na javorinskom panstve kniežaťa Kristiána Krafta von Hohenlohe. Jozef vychodil ľudovú školu v Jurgove. Ďalšie štúdiá absolvoval v Podolínci, Košiciach a v Levoči. Potom sa zapísal na Lekársku fakultu v Bratislave. Pretože jeho rodisko sa 28. 7. 1920 dostalo do Poľska (vinou zahraničnej politiky ČSR) a on na vysokoškolské štúdiá potreboval osvedčenie o štátnom občianstve ČSR, prijala ho za občana Javorina. Hoci nastúpil na LF, ešte v 1. semestri prestúpil na teológiu na Spišskú Kapitulu, kde bol vysvätený za kňaza (1930). Primičnú omšu celebroval v Jurgove, potom nastúpil ako kaplán v Hrabušiciach, administrátor a farár vo Veľkej Frankovej. V decembri 1940 bol vymenovaný za cirkevného školdozorcu a dekana dekanátu ku Slovensku opäť pripojených severospišských obcí. Ako veľkofrankovský farár nepracoval len na poli duchovného , ale i sociálneho pozdvihnutia životnej úrovne vo svojej farnosti i dekanáte. Malá vodná elektráreň v tejto obci je jeho zásluhou. Po roku 1945 sa staral o svojich rodákov, utečencov zo severného Spiša a Oravy, intervenoval spolu s biskupom Vojtaššákom u poľských cirkevných orgánov za vrátenie slovenských území a farností ku Spišskému biskupstvu. V roku 1951 bol spolu s biskupom Vojtaššákom internovaný a zakrátko odsúdený. Hrdinské svedectvo jednoty kňazov a veriacich so svojím biskupom sa v Spišskej diecéze prejavilo najmä v rokoch nespravodlivého väznenia biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý po vykonštruovanom procese musel zvyšok života stráviť vo väzniciach a vyhnanstve. Podobný osud stihol aj jeho pomocného biskupa Štefana Barnáša(rodáka z neďalekej Slovenskej Vsi) a ďalších. Medzi nimi boli: Štefan Baláž (bol tiež kaplánom v Sp.Belej), Peter Edmund Bárdoš, Viktor Trstenský, Štefan Šmálik, Ladislav Hanus, Štefan Kubičár, Jozef Tomanóczy, Adolf Vagner, Jozef Vojtas a ďalší. Okrem biskupov a kňazov okúsili krutosť väzení a vyhnanstva aj rehoľníci, rehoľnice medzi nimi bl. sestra Zdenka a mnohí laici. Prepustili ho na prezidentskú amnestiu v roku 1960. V roku 1969 bol rehabilitovaný a Biskupský úrad ho vymenoval za administrátora v Spišskej Belej. Pokračoval v činorodej práci, ako spišský historik, ale napr. i reštaurovaním kostolov (v Spišskej Belej a Tatranskej Kotline ). Pracoval naďalej aj pre svojich rodákov v Poľsku. Zomrel v kežmarskej nemocnici, pochovaný je v Spišskej Belej.

Viac tu: http://www.geomera.sk/nasi-rodaci/jozef-vojtas-knaz/

Sv. Tomáš patrí medzi apoštolov, o ktorých máme málo spoľahlivých historických údajov. Novozákonné spisy ho uvádzajú okrem zoznamov apoštolov (v evanjeliách a Skutkoch apoštolov) štyrikrát v Jánovom evanjeliu. Apoštol tam vystupuje ako trocha prchký a netrpezlivý, ale pritom priamy, úprimný človek. Neuveril tak ľahko, ale keď sa o niečom presvedčil, konal podľa toho so všetkou rozhodnosťou.
Žil v 1. storočí a inak mu hovorili tiež Didymos, alebo Dvojča. Pôvodným povolaním bol rybár.
Keď Ježíš dostal odkaz, že jeho priateľ Lazar zomrel, chcel sa vrátiť do Judska, kde ho nedávno skoro ukameňovali. Všetci apoštoli sa báli, jediný Tomáš statočne povedal :“Poďme aj my, aby sme zomreli spolu s ním!“ (Jan 11,7-16).
Najslávnejšia zmienka v Biblii o svätom Tomášovi sa viaže k tomu, čo sa stalo po Kristovom zmrtvychvstaní. Ježíš sa ukázal učeníkom za zavretými dverami, ale Tomáš s nimi náhodou nebol. Učeníci mu neskôr povedali : „Videli sme Pána:“ Tomáš im odpovedal :“Pokiaľ neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a pokiaľ nevložím do nich svoj prst a svoju ruku do rany v jeho boku, neuverím.“ Ôsmeho dňa sa učeníci opäť zišli, tento krát i s Tomášom, a hoci boli dvere zatvorené, Ježíš opäť prišiel medzi nich. Ukázal Tomášovi svoje rany a vyzval ho, nech do nich vloží prst a svoju ruku. Povedal mu tiež :“ Nepochybuj a ver!“ Tomáš padol na kolena a odpovedal : „Môj Pán a môj Boh !“ Ježíš mu povedal: „Že si ma videl, veríš. Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili.“ (Jan 20, 19-29). Ďalšia zmienka predstavuje Kristovu rozlúčkovú reč pri poslednej večeri. Ježiš okrem iného povedal: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov… Idem vám pripraviť miesto . . . Cestu, kam ja idem, poznáte.“ Tomáš mu protirečil: „Pane, nevieme, kam ideš, akože môžeme poznať cestu?“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som Cesta, Pravda a Život. Nik neprichádza k Otcovi, ak (len) nie skrze mňa …“ (Por. Jn 14,2-6.).
Po štvrtý raz spomína Jánovo evanjelium Tomáša medzi apoštolmi, ktorí s Petrom lovili ryby na Genezaretskom jazere, kde sa im znovu zjavil zmŕtvychvstalý Kristus (por. Jn 21, In). Z toho niektorí usudzujú, že Tomáš bol pred apoštolským povolaním tiež rybárom.
Po Kristovom Nanebovstúpení pôsobil ako misionár v Perzii a Indii. Stretol sa tiež vraj s Troma kráľmi a pokrstil ich.
Podľa apokryfov bol Tomáš povolaný do Indie ako staviteľ. Mal indickému kráľovi Gundapharovi postaviť palác, ale peniaze, ktoré na stavbu dostal, rozdal chudobným a kráľ sa vďaka tomu obrátil. Podľa starého podania zomrel mučeníckou smrťou (sťatím mečom alebo prebodnutím kopijou) v Majlapure (Mylapore), na predmestí terajšieho mesta Madrásu v juhovýchodnej Indii. Pre nedostatok písomných dokladov boli pochybnosti o jestvovaní kráľa Gundafara, ale napokon sa podarilo nájsť jeho mince, pochádzajúce z 1. stor. po Kristovi. Tento nález a odveké uctievanie hrobu sv. Tomáša v Majlapure vážne hovoria v prospech podania o apoštolskom účinkovaní sv. Tomáša v južnej Indii. Neskôr dal Tomáš v Kalamine, dnešnom Mailapuru, roztaviť bronzovú sochu slnečného boha a rozhnevaný veľkňaz ho za to prebodol kópiou. Neďaleko Mailapuru je tzv. „Veľká Tomášova hora“, pri nej stojí kostol Sv. Tomáša. Na oltári je tam kamenný Tomášov kríž s nápisom zo 7. storočia o jeho kázňach a mučeníctve.
Veriaci na západnom pobreží Indie si hovorili na jeho pamiatku „kresťania svätého Tomáša“ a od sv. Tomáša odvodzujú pôvod starí juhoindickí kresťania sýrskeho obradu. Sú to asi 4 milióny (podľa štatistík z roku 1974) tzv. malabarských a malankarských kresťanov, ktorí žijú v juhozápadnej Indii.
Literatúra:
3. júla, deň prenesenia jeho ostatkov do Edessy, oslavujú ako jemu zasvätený sviatok. Dnes sa nachádza najväčšia časť ostatkov sv. Tomáša v Ortone v strednom Taliansku.

Je patrónom :
architektov, stavebných robotníkov, geometrov, zememeračov, konštruktérov, tesárov, murárov, kamenárov, teológov, pri bolestiach chrbta, za dobrý sobáš, proti pochybnostiam, slepých, nevidomých, Indie, Pakistanu,
Atribúty:
kopia, meč alebo kamene; staviteľský uholník; býva zobrazovaný, ako sa dotyka Kristových rán. Niekedy býva na obrazoch scéna, kedy Panna Maria dáva Tomášovi svoj pás, aby uveril v jej nanebovstúpeni.